Soundtrack k môjmu životu – John Pizzarelli Trio: Live at Birdland

Každý má na (pomyselnom) nočnom stolíku knihy či nahrávky, ktoré nás sprevádzajú a potešujú dlhodobo a po ktorých vieme siahnuť kedykoľvek. Takýchto nahrávok či kníh mám niekoľko desiatok – niektoré z nich ma už pri prvom stretnutí posunuli či nasmerovali, iné vo mne možno nezanechali natoľko hlbokú brázdu, no obstáli v skúške času a vraciam sa k nim so železnou pravidelnosťou. V rubrike „Soundtrack k môjmu životu“ predstavím každý týždeň nejakú zo spomínaných nahrávok, ktoré by sa takto mohli stať aj súčasťou iných životných osudov.

Hoci viaceré štúdiové albumy vynikajúceho gitaristu a speváka Johna Pizzarelliho majú jazz-popový (easy listening) nádych, koncertný záznam z legendárneho klubu Birdland, ktorý je zároveň oslavou desiateho výročia existencie tria, spadá úplne inde. A pokiaľ chcete vedieť, čo je to „jazz entertainment“ v tom najlepšom zmysle slova, siahnite práve po tomto takmer dvadsať rokov starom dvojalbume, ktorého kvalitu preveril (nielen) čas.

John Pizzarelli (1960) mal ku gitare odjakživa blízko. Jeho otec Bucky Pizzarelli (vlastným menom tiež John – pred dvomi rokmi, žiaľ, podľahol kovidu) ešte v 70. rokoch zdokonalil techniku hry na sedemstrunnej gitare, koncertoval s bigbandom Bennyho Goodmana a nahrával so Stéphanem Grappellim či Zootom Simsom. Syn známeho otca sa dlho usilovať vytvoriť svoj vlastný štýl a inšpirovaný legendárnym triom Nat „King“ Colea založil ako tridsaťročný vlastné „drumless trio“. Obdivom a poctou k svojim vzorom nikdy nešetril, čo dokazujú albumy „Dear Mr. Cole“ (1994) a „PS: Mr. Cole“ (1999), „Dear Mr. Sinatra“ (2006) prípadne „Meets the Beatles“ (1998) a „Midnight McCartney“ (2015). Vysnívaným projektom bola na prelome milénia spolupráca s kvintetom Georga Shearinga v podobe albumu „The Rare Delight Of You“ (2002).

Pizzarelli sa netají myšlienkou, že pokiaľ sa obecenstvo rozhodne minúť peniaze práve na jeho predstavení, je povinný urobiť všetko preto, aby v poslucháčoch ostal po návrate domov pocit skutočne dobre investovaných peňazí. Séria koncertov v newyorskom klube odkiaľ pochádza viac ako dvojhodinový záznam „Live at Birdland“ (Telarc 2003), musela bezpochyby takýto dojem zanechať. Niekoľkokrát som sa pri počúvaní prichytil pri pocite ľútosti, že som takýto večer nezažil osobne, pretože atmosféra štyroch večerov bola fantastická a samotný výber plynie kontinuitne v logickom toku. (Vynikajúcu prácu v tomto odviedol producent Robert Friedrich – dokážem si predstaviť, že pri selektovaní musel stáť pred mnohými ťažkými voľbami).

Dôležitosť konferovania ako plnohodnotnej súčasti predstavenia a tradíciu zabávačstva si Pizzarelli ctí rovnako ako swingovú štylizáciu a spôsob svojej hudobnej reči. Večer odpáli v rezkom tempe štandardu Just You, Just Me a od prvých taktov deklaruje devízu svojho unikátneho tria: schopnosť udržať si swingovú pulzáciu a sviežosť napriek absencii bicích nástrojov. Hybnosť kontrabasu jeho brata Martina Pizzarelliho a klavíra Raya Kennedyho slúžia Johnovej gitare, ktorej striktnosť mizne pri melodických sólach detailne zdvojovaných vokálom! Líder dokáže vyspievať takmer každú, aj tú najmenšiu melodickú ozdobu, hoci pri rozsiahlejších a zložitejších frázach má problémy s nádychom. Takmer polovicu repertoáru tvoria štandardy obľúbených amerických songwriterských dvojíc bratov Gershwinovcov, Kerna/Hammersteina či Rodgersa/Harta. Nat King Colem preslávený It´s Only Paper Moon s takmer trojminútovým akordickým gitarovým a stride pianovým sólom a Stompin´ At The Savoy Bennyho Goodmana patria k vrcholom.

Trio predstaví aj poltucet autorských skladieb ľahšieho baladického razenia, pri ktorých sa spevák snaží exponovať hlas do výšok, hoci mu príliš nesedia. Pozvaniu speváckeho kolegu Grovera Kembleho predchádza príbeh o začiatkoch spoločnej kariéry a pri scatovom dialógu v bluesovej dvanástke možno porovnávať špecifiká oboch hlasov. Samostatnou kapitolou je Pizzarelliho rozprávačský talent. Priamy účastník, ale aj poslucháč, sa skvele zabáva na historke o Rayovi Kennedym muzicírujúcom na Gershwinovom klavíri vo washingtonskej Kongresovej knižnici, prípadne na Kennedyho zážitkoch s Dizzym Gilespiem, s ktorým hral už ako štrnásťročný.

Bonusovým kúskom je banálna odrhovačka I Like Jersey Best , uvedená v pomyselnej coververzii slávnych vokálnych hviezd. Hoci nie všetky imitácie Pizzarellimu vyšli, virtuálne hosťovanie Boba Dylana či Billie Holiday doháňajú k slzám a divákovi/poslucháčovi neostáva iné, ako zložiť pred majstrovstvom tohto skvostného zabávača klobúk. Samotný koncertný večer končí spokojnosťou publika, ktoré svoje nadšenie patrične dáva najavo. Bola to dobrá investícia na oboch stranách – presne tak, ako to pán Pizzarelli deklaroval! Na rovnaké miesto sa hlavný aktér vrátil po rokoch a jeho pocta ďalšiemu legendárnemu songwriterovi, Johnnymu Mercerovi, vyšla v roku 2015 pod názvom „John Pizzarelli Salutes Johnny Mercer: Live at Birdland“. Ale to je už iný príbeh...

Autor: Peter Motyčka