Rozhovor s Billom Evansom - III. časť

Bill Evans (1929 - 1980) bol jedným z najznámejších a najvplyvnejších amerických jazzových pianistov 20. storočia a mnohonásobný držiteľ ceny Grammy.
V roku 1965 ho počas jeho turné vyspovedal šéfredaktor francúzskeho mesačníka Jazz Magazine Jean-Louis Ginibre. Z vyše hodinového rozhovoru sme vám prinesli na našom portáli už dve časti. Dnes časť tretia - posledná:

Ľudia často hovoria, že ste najlepší klavirista za posledných desať rokov. Ako to vnímate?
Neviem. Hlboko vnútri som stále taký istý. Hrám rovnaké štandardy rovnakým spôsobom a som taký dobrý, ako predtým, bez ohľadu na to, čo hovoria. Takže pre mňa to nie je žiadny rozdiel, okrem toho, že ak by to povedalo dosť ľudí, možno by som zarobil viac peňazí. Ale v skutočnosti to, čo ľudia hovoria, nemá žiadny význam. Ja viem, kto som, niekto veľmi jednoduchý a veľmi obyčajný. Cítim, že som len mal šťastie.
 
Máte rád ľudí?
Áno, ale nezdá sa mi, že s nimi viem dobre komunikovať...
 
Je dôležité komunikovať s ľuďmi?
Venujem tomu svoj ​​život.
 
Ale niekedy na koncertoch alebo v kluboch sa vám to nepodarí.
Samozrejme. Rovnako ako v akejkoľvek inej profesii, aj tu sú dobré a zlé okamihy.
 
Vadí vám to?
Samozrejme, cítim sa zodpovedný.
 
Existuje nejaký iný druh umenia, ktoré považujete za lepší ako hudbu?
Nie, nie, zďaleka nie.
 
Ste tolerantný človek?
Snažím sa byť, ale možno vo vnútri vôbec nie som. Inými slovami, nechcem nikoho zraniť, ale musím byť veľmi prísny na to, čo vo mne je. Keď ste sa ma pýtali na Ornette Colemana, viete, čo som odpovedal. Ale hlboko v mojom vnútri to môže znamenať, že som veľmi silno proti jeho hudbe. (Odpoveď bola: Nemôžem poprieť, že niektorým ľudom sa páči, ale nie je to vôbec môj hudobný prístup. Nie som Ornette Coleman a bolo by pre mňa zbytočné snažiť sa robiť ten druh hudby. Musel by som žiť svoj ​​život odznovu a byť niekým iným, to je všetko, čo k tomu môžem povedať. Pozn. red.)
 
Chuck Israels sa zdá byť pozitívnejší v tom, čo sa mu páči a nepáči...
Nepoznám Chucka veľmi dobre. Myslím, že je ťažké ho spoznať, ale mám ho veľmi rád. Hudobne si veľmi dobre rozumieme.
 
Vaša prvá osobné nahrávky boli robené pre Riverside, spoločnosť Billa Grauera. Mali ste k sebe blízko?
Nie veľmi. Bill manažoval administratívnu časť Riverside a Orrin Keepnews umeleckú stránku. Takže som mal veľmi málo čo do činenia s Billom Grauerom a aj to málo, ktoré som s ním musel riešiť, nebolo veľmi príjemné. Bol veľmi tvrdý. Bolo mi ľúto, keď som počul, že zomrel, ale keď bol nažive, nemal som čo pekné o ňom povedať.
 
Myslíte si, že jeho smrť spôsobila, alebo urýchlila bankrot Riverside?
Nie, skôr pripravovaný bankrot Riverside urýchlil Billovu smrť. On pravdepodobne dal Riverside do takých červených čísiel, že sa z toho nemohli dostať von. Pracovali s veľmi malým kapitálom a požičali si od bánk na rozšírenie. Zašli príliš ďaleko a skončili v konkurze.
 
Máte radi svoj album Conversation with Myself ?
Čiastočne. Štyri skladby boli publikované bez môjho súhlasu: Hey There, Blue Monk a dve ďalšie. Ja som sa rozhodol nezaradiť ich do albumu. Ale mám rád Spartacus, 'Round Midnight, Stella by Starlight and How About You. Tento album získal mnoho ocenení, medzi nimi aj Grammy. Bol to dobrý koncept myslím.
 
Ste úplne spokojný so svojou súčasnou skupinou?
Veľmi spokojný. Chuck Israels hrá krásne. Larry Bunker, samozrejme, je univerzálny hudobník a skvelý bubeník. Obaja sú veľmi citliví, chápajúci a myslím, že v mnohých prípadoch sme schopní experimentovať s niečím novým. Potenciál tam je.
 
Aké otázky sú vám najčastejšie kladené počas rozhovorov?
"Ako voláte to, čo hráte?" A ja na túto otázku nemám odpoveď.
 
Čo vás zaujíma okrem hudby?
Zaujíma ma šport. Teraz nie som vo forme, ale vždy som trénoval a milujem to.
 
Aké športy?
Bejzbal, futbal. Samozrejme, že už nemôžete hrať, keď starnete. Ale mám rád golf, bowling...

Zaujímate sa o politiku?
Nie, vôbec nie.
 
Takže nemáte žiadne ambície stať sa kongresmanom, alebo senátorom?
Nie. Najzábavnejšie je, že na vysokej škole som bol do takej funkcie vždy zvolený. Ale myslím, že často som to prijal len preto, že to apelovalo na moju hrdosť. Chcel som byť akceptovaný. Nebolo to pre danú pozíciu. Ak by svet závisel na ľuďoch, ako som ja, tak by sme všetci stále žili v jaskyniach.
 
Aký bol váš najnepríjemnejší zážitok?
To je ťažké povedať. Čo ma najviac v mojom živote negatívne ovplyvnilo bola armáda. Bol som tam taký nešťastný, že som sa cez to doteraz nedostal. Často mávam rovnaké nočné mory: sníva sa mi, že stratili moje papiere a ja musím ísť slúžiť na ďalšie tri roky!
 
Veríte v nejakú nadradenú moc?
Jediná nadradená vec, ktorú som zažil, je hudba.
 
Keď myslíte na budúcnosť, ako si predstavujete svoju kariéru?
Nikdy nemyslím na ďalej ako za pozajtrajšok. A ani tak ďaleko! Ale keby som fantazíroval, myslel by som na skladanie piesní. Ale je to len sen. V skutočnosti nevidím ďalej ako za zajtrajšok.
 
Bojíte sa staroby?
Nie, jediná vec, ktorej sa bojím, je smrť. Keď som mal osemnásť alebo devätnásť rokov, mohol som pokojne zomrieť. Bol som pripravený na smrť. Dnes už nie som. Stratil som príliš veľa času, tým to je.

Rozhovor preložila: Jarmila Žuffová