Reportáž: Epické rozmery Kamasi Washingtona

Kamasi Washington

JAZZ FEST WIEN; 23.08.2016, Ottakringer Brauerei 

Posledným koncertom jazzového festivalu vo Viedni v ročníku 2016 bolo vystúpenie medializovaného megalomana Kamasi Washingtona. „Megalomanský“ v tomto zmysle nie je vôbec myslené negatívne, je skôr faktickým konštatovaním ambiciózneho projektu, ktorý je dokonca ešte aj jeho autorskou prvotinou – The Epic.

„The Epic“ je album vydaný v máji roku 2015 na labely Flying Lotus v koprodukcii troch vydavateľstiev: Brainfeeder / Ninja Tune / Rough Trade. Ide o 172 minút hudby rozdelenej do troch CD resp. Vinylov, nahrávaných 32 členným orchestrom a 20 členným speváckym zborom. V koncepcii sa „The Epic“ viaže na Kamasiho niekoľkoročné rozvíjanie projektov The Next Step a West Coast Get Down. Táto niekoľkonásobne oceňovaná nahrávka 35 ročného saxofonistu z tzv. problémovej štvrte Inglewood v predmestí Los Angeles, je spolu s jeho charizmatickou osobnosťou obzvlášť výstižným manifestom aktuálnych rasovo-politických a spoločensko-kultúrnych eskalácii. Podobné informácie, spolu so zdôrazňovaním Kamasiho spolupráce na „epochálnom“ albume politického Hip-Hopu Kendricka Lamara „To Pimp A Butterfly“ alebo s Geraldom Wilsonom, George Dukeom, D’Angelom, McCoyom Tynerom, Lauryn Hill, Snoop Doggom a Herbie Hancockom, sa stali pútavým marketingovým sloganom. Opakovaním a preberaním tejto reklamnej mantry sa zo sidemana v priebehu necelého pol roka stala takmer mesiášska postava súčasného jazzu. Podobné trendy mýtotvornej bombastickosti ma osobne nesmierne unavujú, najmä ak sa s tým úplne „naj“ stretávame tak často. Hoci sa s pokorou rekordy predaja lámať nedajú, podobné stratégie škodia v konečnom dôsledku hudbe a kultúre samotnej, pretože je logicky predvídateľný príchod ďalšieho „epochálneho“ diela, vytvorenie nového hudobného kultu a to najneskôr v roku 2017. Namiesto mamutích prívlastkov by preto bolo potrebné sprostredkovať informácie o tom podstatnom a síce hudobnom diele a jeho kvalitách, špecifikách atď.

Neobvyklá výpravnosť projektu „The Epic“ je hádam jeho najvlastnejšou charakteristikou. Na koncertné turné však tento orchester nevyráža a tak Kamasi preštylizoval svoj program na osemčlennú formáciu. Napriek tomu, že v tak oklieštenom telese nie je priestor pre zborové vokály, ani monumentálne orchestrácie, esenciu toho čo proklamuje „The Epic“ sa Kamasimu sprostredkovať podarilo. Už v úvodnej „Change of the Guard“ sme sa preniesli do tajomných zvukových katedrál rezonujúcich hymnickým spevom a razantnými dychovými sólami v divokej riave uponáhľaných rytmov. Z prejavu charizmatickej Patrice Quinne bolo možné tušiť účinok zborových vokálov tvoriacich až šokujúco znejúce polytonálne plochy. Prvá skladba je zároveň výkladnou skriňou celého projektu, tak na CD ako aj na vystúpení. Najkomplexnejšie vysvetľuje o čo vlastne Kamasimu ide a akými prostriedkami to chce dosiahnut. Zlievanie analógových a akustických zvukov, dramatické vokály, pulzujúca atmosféra a napätie sólových nástrojov uväznených v sieti úderného kontrabasu, toto ponúka intro k epickému vystúpeniu.

Spev Patrice Quinne bol prevažne bez slov s expresívnym prednesom tiahlych tónov, až na výnimku lyrickej „Cherokee“, pri ktorej sa k dychovému duu Kamasi Washingtona a Ryana Portera pridal Kamasiho otec Rickey. Aj vizuálne pôsobila formácia na pódiu zaujímavo a nevtieravo teatrálne k čomu prirodzene prispieva práve korpulentný Kamasi so záľubou v ornamentálnych farbených tunikách. Tomuto štýlu sa odevom prispôsobili aj ostatní dychári. Rovnako zvyšok kapely vhodne dopĺňal hudbe oddanú náladu plynúcu z pódia. Komunikáciu medzi rytmikou a kontrabasom, militantne štylizovaného Milesa Mosleyho, korenili Moogove experimenty Brandona Colemana. Tak ako sa menili harmonické postupy kompozícii striedali sa aj nálady, ktoré veštila už prvá skladba s vhodným pomenovaním o zmene stráže a zároveň posledná „The Rhythm Changes“.

Nepochybne je autorský vstup tohto saxofonistu na jazzovú scénu mimoriadne zaujímavý a nápaditý. Namiesto bombastických proklamácií treba konštatovať, že početné obsadenie nahrávky bol Kamasi schopný efektne pretransformovať do komornejšej koncertnej verzie. Hudobný materiál sa vedome priznáva k dedičstvu freejazzu s odvolaniami sa na súčasne forsírované prvky soulu, funku a predovšetkým hip-hopu. Politická angažovanosť ale aj úcta k tradícii, to všetko tvorí ingrediencie tej mnohovrstvovej zmesi, ktorá určite nie je záležitosťou na jedno počutie a už vôbec nie na tichý a romantický večer s dámskou spoločnosťou. Táto hudba chce pozorného poslucháča ktorý sa nebojí opustiť isté brehy komorných jazzových formácií. A hoci sa u mňa posluch CD skončil takmer fiaskom, keďže som neporozumel zvuku nahrávky a tej intenzívnej nadmiere informácií, množených každým vokálom, slákom a úderom na perkusie, koncertom som musel uznať nesporné kvality a potenciál tohto počinu. Ten kto si dal tú námahu vypočuť si tri CD Kamasiho hudby v jednom kuse pozná rôznorodosť jeho skladateľských prístupov ale aj dilemu zhutňovania zvukov na miestach ktorým by možno viac pristal intímnejší šat. Na koncerte je to všetko kultivovanejšie a hlavne kompaktnejšie, z čoho vyplýva moje odporúčanie zoznámiť sa s Kamasim podľa možnosti na živom vystúpení, mnohé z nahrávky mi je teraz jasnejšie a zrozumiteľnejšie.

--------------------------

Kamasi Washington: tenor saxofón

Rickey Washington: alt saxofón

Ryan Porter: pozauna

Miles Mosley: basa

Brandon Coleman: klávesy

Tony Austin: bicie

Robert Miller: bicie

Patrice Quinne: spev

--------------------------

Fotografie a text: Miroslav Haľák