V sobotu 11. mája sme hrali s Fínskom. Hoci sa našim hokejistom často darilo na severského súpera vyvinúť súvislý tlak a vytvoriť si niekoľko výborných šancí, papierovému favoritovi nakoniec podľahli. Posledný gól padol do prázdnej brány počas záverečného slovenského power play so šiestimi hráčmi a zápas skončil 4:2 v prospech rýchlokorčuliarov zo Suomi. Medzitým v poloprázdnom Ateliéri Babylon…
Hudobný festival Zvuk for Štiavnica mal v Bratislave zahrievacie kolo. Jeho hlavnou hviezdou bola portugalská jazzová diva Maria João (čítaj “Žuau”) so svojim projektom OGRE Electric Trio.
Koncert otvárala oceňovaná česká pesničkárka Lenka Dusilová, ktorej vystúpenie sa nieslo v znamení loopovania. Lenka pomocou rôznych nástrojov (najmä však gitary a hlasu) s ľahkosťou vyrábala viachlasné hudobné slučky, ktoré slúžili ako základ pre jej piesne. Efektne využívala prácu s echom a reverbom a dokázala vytvoriť pôsobivé, veľkolepo znejúce pasáže. Oceňoval som texty v rôznych slovanských nárečiach, jej úprimne pôsobiacu skromnosť, čistotu spevu a orientáciu vo forme a technológii. Pochvalu si vyslúžila aj od hviezdy večera.
Maria João má za sebou úctyhodnú kariéru. Na konte má viac ako 20 sólo albumov a nespočetné množstvo vystúpení po celom svete. Po mnohé roky bola jej doménou world music a práve v tejto polohe sa na Slovensku predstavila na Bratislavských jazzových dňoch pred desiatimi rokmi, ešte za čias PKO. Ako sme mohli v Babylone zažiť na vlastnej koži, jej umelecký koncept sa odvtedy zmenil a to pomerne významne.
Akonáhle som prvýkrát zazrel stage, zháčil som sa. Poznáte tú klasickú pódiovú estetiku. Na zemi pohodené reproduktory, niekoľko stojanov s mikrofónmi rozličných tvarov, lesknúce sa nástroje všetkých farieb, blikajúce podlahové efekty. Kde, tu, kábel. Zostava portugalského tria však pôsobila minimalisticky až sterilne. Stôl s počítačom a ovládacími prvkami vľavo, stôl s počítačom a klávesami vpravo, mikrofón v strede.
Názov “Electric Trio” v tomto prípade platil doslovne. Speváčku vlastne doprevádzal klavirista João Farinha na zvuku modifikovaného klasického i elektrického piana. Ten potom akoby putoval k druhému členovi kapely (André Nascimento), ktorý ho pomocou ovládacích prvkov ďalej dotváral a rozličnými spôsobmi deformoval. Zároveň mal na starosti prácu so samplami a elektronickými perkusiami. Všetko navyše ozdoboval rôznymi digitálnymi pazvukmi.
Z pódia sa šírila hudba, ktorá vizuálnemu dojmu sterility vytvorila dokonalý protipól. Čistotu elektroniky totiž efektívne zašpinila jazzová harmónia, nepriamočiara melodika a zaujímavo pokrivené rytmy, či lepšie povedané, polyrytmy. A do toho všetkého výrazný prejav líderky.
Spev Marie João je rozpoznateľný od prvého momentu. Portugalka disponuje ohromnou paletou farieb a výrazov, jej hlas dokáže byť detsky hravý a o okamžik neskôr starecky hĺbavý. Bravúrne spieva krkolomné unizóna a rýchle melódie z Farinhovho pera (väčšinu skladieb zložil práve on). Tieto pasáže, podporené bláznivým šantením elektroniky, boli strhujúce. Maria exceluje aj v baladickej, piesňovej polohe, jej dlhé tóny v úplnom pianissime sú schopné vytvárať hmatateľné napätie. Výrazná bola aj jej improvizácia, ktorá často ide za hranicu klasického scatu a ocitá sa vo svete atonality a úplnej slobody hlasového prejavu. Maria sa vďaka tomu nemusí páčiť každému. Je možné, že niektorí jej prejav pochopia ako afektovaný, groteskný, či miestami šialený. Mňa si však (opäť) získala a jej vystúpenie bolo pre mňa elektrizujúce. Celý čas som sa usmieval a zároveň som bol v neustálom napätí, v tom najlepšom slova zmysle. Maria João opustila preverené vody world music a pustila sa do odvážneho experimentu. V Bratislave sa jej to vyplatilo. Poloprázdny Babylon na konci burácal.
Foto: Rudo Baranovič
