Reportáž: Bratislavské jazzové dni 2016, deň tretí

 23.10.2016, Bratislava

Posledný večer tohtoročných „džezákov“ sa tradične niesol (opäť) v komerčnejšom duchu, kedy dramaturgia viac žičí zoskupeniam s populárne ladeným repertoárom. Nedeľný program sa tak stal znovu nepriamou pozvánkou pre mladšie generácie poslucháčov. V úzkych uličkách medzi radmi stoličiek však tancovali aj starší. Na pódiách ako aj v hľadisku vládla optimistická atmosféra umocňovaná melodickým a pulzujúcim prejavom účinkujúcich.

Rozhlasový Big Band Gustava Broma

Úvod nedeľného večera patril azda najrenomovanejšiemu big bandu bývalej federácie, ako aj súčasných samostatných republík (na scéne pôsobí od roku 1940). Okrem pozitívnych ohlasov poslucháčov tomu nasvedčuje aj zaradenie tohto telesa medzi desať najlepších big bandov sveta prestížnym americkým časopisom Down Beat už v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Mohli by sme sa mylne domnievať, že dlhovekosť tohto ansámblu bude so sebou niesť zastaranosť a neaktuálnosť v hudobnom prejave. Súbor ostáva verný tradícií, ako zástupca žánru „straight ahead jazz“ zdôrazňuje rozvíjanie chorusových improvizácií, zachováva princíp swingujúceho beatu a dáva priestor pre uplatnenie akustických nástrojov. Okrem týchto prvkov  tu však nachádzajú uplatnenie aj nekonvenčné rytmické štruktúry a rôznorodé typy harmonických stavieb. Počas tohto koncertu sme tak mali možnosť počuť aktuálne trendy modernej jazzovej hudby v podaní historického big bandu za účasti českých a slovenských interpretov. V repertoári sa nachádzali prevažne autorské skladby členov big bandu, ktoré boli vedené skúseným dirigentom, Vladimírom Valovičom. Netradičná úprava skladby Boca (Lukáš Oravec) priniesla do auditória nový svieži vietor, i keď miestami sa zdalo, že prílišná polyfónia dychových nástrojov odvrátila pozornosť od ústrednej melódie tejto skladby. Netypické bolo aj Lukášove sólo, ktorého vyústením bol dialóg medzi jeho krídlovkou a dychovou sekciou, ako vkusná metafora večného konfliktu medzi hudbou improvizovanou (spontánne hranie) a komponovanou (aranžované úseky), príznačného pre súbory tohto formátu. Náročnejšou kompozíciou v svižnom tempe s názvom Correspondence obohatil toto vystúpenie pianista Ľuboš Šrámek. Subtílnou témou oplývala skladba Melodika (Ondrej Juraši, bandleader) v ktorej zoskupenie prekročilo hranice čisto akustického zoskupenia. Využitie elektrických klávesov však dodalo tejto skladbe súčasnejší zvuk a umocnilo emóciu skladby. Skladateľsky mal okrem vyššie spomínaných hudobníkov podiel na koncertnom repertoáre český trubkár, Miroslav Hloucal. Vystúpenie tohto zoskupenia dosahovalo artificiálnej úrovne a bolo vkusným otvorením večera.

Jon Cleary

Autentickosť mekky džezu priniesol na hlavné pódium americký spevák a klavirista žijúci v New Orleans, Jon Cleary. Tento zarytý vyznávač blues patrí k etablovaným hráčom svojho žánru, čo potvrdzuje aj cena Grammy v kategórii Best Roots Music Album. Počtom hudobne menšie teleso (Cornell C. Williams – basgitara, A. J. Hall – bicie nástroje) prinieslo na pódium nepomerne veľa kvalitnej zábavy. Expresívny výraz hlavného protagonistu nenechal chladným ani jedného poslucháča a uriekol aj vyznávačov ortodoxného jazzu. Štandardné bluesové formy miestami dopĺňali originálnejšie frázované groovy (Just Kissed My Baby). Inokedy striedal groove latinsko-americké rytmy. Potenciál kapely bol využitý naplno, o čom svedčí aj fakt, že tak ako bubeník, aj basgitarista vokálne dopĺňali spev ich lídra po vzore spirituálu. V duchu gospelu sa niesla aj skladba 21st Century Gypsy Singing Lover Man (Taj Mahal). Skladbou When You Get Back si Jon zrejme pripomína hudobné dedičstvo Bobby Hebba, keďže prvé štyri takty tejto skladby pripomínali jeho hit z 1966, Sunny. Mierne nesúrodé boli sólové výkony počas improvizácií. Kým bubeník vypĺňal jednotlivé party bujarým rockovým štýlom, u basgitary bolo náročné rozoznať proces improvizácie od bežného rytmického podkladu. Zato klavírne riffy boli vkusné a adekvátne gradované. Jon nepodcenil ani úlohu komunikátora a po úvodnej polke koncertu intenzívne vyzýval k tancu, veď ide o zábavu, čítal som medzi riadkami. Nech už bola kvalita akákoľvek, výsledkom bol poctivo odohraný koncert a spokojne tancujúce publikum.

Caro Emerald

Komunikatívnou hudbou pokračovalo aj posledné vystúpenie 42. ročníka Bratislavských džezových dní v podaní holandskej speváčky Caro Emerald jej kapely. Svedčí o tom aj fakt, že show začala uprostred publika, čo vyvolalo u poslucháčov pocit spolunáležitosti. Poslucháči sa mohli tešiť na príval elektro swingu. Na pódiu sa rozprestieralo pomerné veľké hudobné teleso, a to aj napriek vysokej miery komputerizácie ich hudobnej produkcie. Malé piesňové formy s dôrazom na tonalitu sprevádzali repetitívne, počítačom naprogramované rytmické patterny v štýle disco, a rozmanité, charakterom skôr infantilné sample zvuky. Elektronické beaty boli často dotvárané živým hraním na početné drumpady rozmiestnené po pódiu, ktoré hravo ovládala aj Caro Emerald. Sonorickosť zvukového prejavu kapely bola do značnej miery podfarbená najmodernejším technologickým vybavením, čo v konečnom dôsledku prinieslo kvalitný zvuk, ale aj schématickosť či sterilitu. O živé spestrenie rýdzeho elektro swingu sa postarala útla dychová sekcia (trúbka, saxofón), ktorá plnila prevažne komplementárnu funkciu, a rytmické kombo v zložení basa, gitara, akordeón a klávesy. Jednotlivé komponenty akustických bicích nástrojov slúžili skôr ako perkusívne nástroje. Za zmienku stoja artikulačné schopnosti gitaristu (Wieger Hoogendorp), ktorý svojím precízne nastaveným zvukom pripomínal slávne filmové nahrávky Ennio Morriconeho (delay, tremolo). Kapela v jej celistvosti žánrovo inklinovala k filmovej hudbe, k čomu dopomáhalo aj pompézne hranie vyšších tónov na trúbke, ale prezentovaná bola v súčasnej elektrifikovanej podobe. Mierne vybočenie z konceptu predstavoval verný cover piesne All About That Bass (Meghan Trainor) bez zásadných inovácií. Komunikatívny charakter kapely sťaby aspekt nonartificiálnej hudby bol umocňovaný častým vyzývaním publika k spolupráci prostredníctvom „call and response“, ako aj náznakom tanečných kreácií spoluhráčov v rytme „lindy hop“. Nie len na pódiu sa tancovalo, na nohách stála, kyvkajúc sa zo strany na stranu, takmer celá Incheba. I preto nebolo jednoduché nechať len tak odísť hudobný ansámbel z pódia. Ako prídavok zaznela chytľavá skladba s názvom A Night Like This, ktorej koniec zaznel sympatickým„a capella“.

Ľudové Mladistvá

Počas prvej prestávky sme na B-stage mali možnosť počuť slovenské zoskupenie Ľudové Mladistvá. Na tomto pódiu prebieha každoročne súťaž mladých talentov. Kapela zložená z mladej generácie džezmenov sapred zaplnenou sálou zhostila úlohy súťažiaceho s bravúrou. Kolektívny výkon, pôvabná reharmonizácia a úprava ľudovej tvorby (Ej, padá padá rosička), inšpirácia slovenským folklórom, zdôrazňovanie celkového soundu na úkor individuálnych expresií, netradičné nástrojové obsadenie (cimbál, husle), technická vyspelosť, polyrytmické cítenie, štyri švárne devy v ľudovom kostýme spievajúce viachlas, zrejme to všetko prinieslo tejto bande víťazstvo v súťaži mladých talentov. Ak sa teda na budúci rok chystáte na BJD, istotne nevymeškajte úvodný koncert, Ľudové Mladistvá totiž budú toto podujatie otvárať.

Luba Mason

Počas druhej prestávky sa po boku etablovaných tuzemských hráčov na druhom pódiu objavila americká speváčka pôvodom zo Slovenska. Luba Mason sa na pódiu pohybovala s noblesou a spievala skúseným sopránom, ktorý preveril roky hrania na Broadway. Žánrovo rozmanitý playlist len potvrdil, že Luba nemá problém sa chameleónsky prispôsobiť všetkým hudobným žánrom sveta. Poslucháčom tak ponúkli netradične frázovanú latino verziu skladby Moondance (Van Morrison). V autorskej skladbe na štýl bossa novy, Gorgeous Full, pekne vynikla symbióza akustickej gitary (Pavol Bereza) a vibrafónu (Felipe Fournier). V ďalšej skladbe sme mohli počuť nu jazzový variant ľudovej skladby Materinská Moja Reč, v ktorej dominovali svižné bicie v rytme „Drum & Bass“ a elegantne vystavané sólo na vibrafóne. Spevácke vyvrcholenie prišlo v štandarde Love For Sale, nesúcom sa v pomalom blues, kedy hlavná protagonistka emotívnym spôsobom odhalila svoj pomerne rozsiahly hlasový register.

Ondrej Kopecký
Foto: Peter Ťapaj