Tak sa nám to nezadržateľne blíži. V piatok 21. októbra sa stretnú priaznivci jazzu a špeciálne priaznivci Bratislavských Jazzových dní - lebo to nemusí byť úplne to isté- v INCHEBE na ich a našom obľúbenom festivale. Ak hovorím že to nemusí byť to isté tak mám na mysli ľudí ktorí prichádzajú každoročne na festival najmä pre jeho spoločenský potenciál.
Ja mám počas festivalu málo času, ale viem že sa tam schádza mnoho návštevníkov aj preto, aby stretli priateľov ktorých rok nevideli a možno podstatnú časť večera strávia pri bufetoch v rozhovoroch aj na nejazzové témy. Aj to sú naši diváci. Najdôležitejší sú ale tí, ktorí už hodinu pred začiatkom stepujú pri vchode čakajúc kedy skončí zvuková skúška , otvoria sa brány a oni si budú môcť hodiť na najlepšie miesto kabát alebo sveter aby mali potom istý flek. Aj to sú naši diváci. Tešíme sa na nich a dúfam že všetci sa budú u nás cítiť dobre. Ak hovorím “u nás” tak tým mám na mysli naše nové sídlo . V Inchebe sme našli spriaznené duše . Ani vo sne som si nemyslel že urobia pre festival také úpravy , ktoré zmenia pôvodnú plechovo-betónovú halu na spoločenské prostredie, kde možno príjemne stráviť tých 7 hodín hudby, stetnutí a odpočinku. PKO nám totiž v januári zavreli a zdá sa že nikto sa ho nechystá opäť otvoriť. Medzičasom sme zaregistrovali aj aktivity smerujúce k vybudovaniu nového kultúrneho stánku a to je radostná zpráva. Tentoraz sa dokonca diskutuje aj s nami o tom ako by to tam malo vyzerať. Uvidíme. Počet prichádzajúcich hovorov na môj telefon sa každým dňom zvyšuje. To je neklamný dôvod na moju aj všeobecne-jazzovú radosť.
Ak Vám mám ako dramaturg poradiť, tak musím spomenú troch dobrých spevákov, ktorí tu ešte nikdy neboli. Gražyna Augušcik, Raul Midon a Curtis Stigers. Ja mám totiž spevákov rád, ale pozor aj na tých ostatných. Ak prídete všetci a budete tlieskať a aplaudovať tak ako za posledných 37 rokov, tak všetci hudobníci na nás budú spomínať v dobrom a zabudnú, že sme pred týždňom skoro zbúrali Europu.
