O rovnováhe v novosti. Gitarista Peter Uher a jeho nová skutočnosť

Hudobný fond podporil vydanie pozoruhodného albumu, ide o CD s názvom New Reality tria prešovského gitaristu Petra Uhera. Ambiciózny prísľub hudobných únosov do iných skutočností pritom vôbec nie je prehnaným. Strhujúco sofistikované aranžmány, akurátne lavírujúce medzi noisovým prístupom a tradičnejším jazz rockovým ťahom na bránu, sú na celej ploche albumu správne zahalené do elektronicko-ambientného smogu.

Ale všetko po poriadku. Už vizuál nahrávky je svojou „noir“ estetikou obalu, mimochodom v ekologickejšom plnopapierovom vyhotovení, podareným artefaktom, ktorého prehliadka je síce menej informatívna, ale zato graficky citlivo navrhnutá (grafický návrh Matúš Jarkovský). Je vždy vzrušujúce odhaľovať možné súvislosti medzi výtvarným poňatím hudobného nosiča a na ňom ukrytou hudbou. Poľutovaniahodné estetické faux pas demaskujúce hudobníka ako niekoho, kto sa o zovňajšok albumu nezaujíma, alebo na to nemá ani najmenšie vlohy, sú prvými mínusovými bodmi pri pomyselnom recenzovaní nahrávok. V tomto prípade je však súhra na optickej ako aj auditívnej rovine bodovateľná veľmi vysoko.

Čo sľubuje ponurá atmosféra obalu, to sa poslucháčovi dostane mierou vrchovatou. Plochy hutných rytmických pulzácií sú absorbčným podložím rozkošatených gitarových manévrov. Bicie Michala Čerevku, ani basová gitara Branislava Valanského pri tom neskĺzávajú do pohodlných mantier funk-neosoulových groovov, ale robia česť poctivým zvukotepcom jazzovej postmoderny. Nikdy nemáte pocit, že tu alebo tam je niečoho disproporčne veľa, alebo žeby niečo zásadne chýbalo. Rytmika elegantne pohlcuje to množstvo informácií, ktoré na ňu naliepa Peter Uher svojim kreačným nepokojom. Absorbcia tohto druhu pri tom nie je negatívnym javom odoberajúcim niečo z kvantity hudobného substrátu, ale skôr správnou pôdou, určujúco prispievajúcou k celkovej homeostáze zvukového telesa. Parádne výlety do inžinierskych sietí modulačných efektov rôzneho druhu je totiž treba vedieť dobre izolovať, aby nedošlo k skratu a strácaniu sa v premúdrelých vrstveniach.

To, ako sa kapele podarí majstrovsky odkomunikovať mnohé citlivé motívy, napríklad v skladbe Look Ahead aj s krásnym trúbkovým vstupom Jakoba Sørensena zvádzajúcim k exhibičným dekonštrukciám, je obdivuhodné. Peter Uher je schopný z gitary dolovať hypnotické prúdy tónov a v elektronicko-kľukatejúcich sa cestách ich ale isto dopraviť k sluchovému orgánu poslucháča. A to bez straty výrazovej kvality. Ak na úvod hovorím o elektronicko-ambientnom smogu, nie je to narážka na znečistenie alebo "zasmradenie" priestoru, ale expresívny výraz pre tú oblačnú štruktúru, do ktorej nás táto hudba dokáže bezo zvyšku vtiahnuť. Gratulujem.

Miroslav Haľák