Pandemické mesiace poznamenali snáď všetky oblasti spoločenského i kultúrneho života. Množstvo koncertných projektov sa v momente zosypalo ako domček z karát, mnohé fungujúce kapely stratili motiváciu a hudobníci upadli do letargie. Viacerí sa však začali ohliadať po nových možnostiach, ktoré paradoxne priniesli novú kvalitu. Po dvojici takýchto projektov som nedávno siahol a bola to šťastná voľba.
Meno švédskeho trombonistu Nilsa Landgrena sa zrejme obtrelo aj okolo uší poslucháčov, ktorí jazzové nahrávky sledujú len okrajovo. Legendárny kapelník je aktívny už viac ako 40 rokov a jeho projekty (Nils Landgren Funk Unit alebo Christmas With My Friends, aby som spomenul aspoň tie najznámejšie) majú skôr bližšie k funky či R&B. Aj ich komerčný (a finančný) výtlak je samozrejme omnoho väčší, ako u pravoverných jazzmanov. Landgren (ročník 1956) je v každom prípade prvotriednym muzikantom, čo dokazujú jeho dlhoročné spolupráce s celou plejádou svetových jazzmanov (od Thada Jonesa cez Tomasza Stańka a Esbjörna Svenssona až po mená ako Joe Sample a Maceo Parker).
Landgren strávil pandemické mesiace v domácej izolácii v malom mestečku Skillinge na juhu Švédska a vtedy mu aj napadla myšlienka na sólový projekt. „The Man With The Red Horn“, ako ho kvôli farbe jeho nástroja prezývajú kolegovia, fungoval skôr ako tímový hráč, ale nová situácia priniesla novú výzvu. Predstava sólového vianočného darčeka pre manželku nadobudla kontúry v priestoroch neďalekého kostola a bola to dobrá voľba. V prirodzenom chrámovom dozvuku vyznieva jeho sólový trombón skutočne majestátne. Voľba padla viacmenej na tradičný švédsky repertoár (ľudové a duchovné piesne), medzi ktoré včlenil trojicu jazzových štandardov (Nature Boy preslávený Nat King Coleom a ellingtonovky In a Sentimental Mood a Solitude). Neostáva ako zložiť klobúk pred trombonistom, ktorý dokáže udržať poslucháča v maximálnej pozornosti. (Úprimne – kedy ste počuli sólový recitál dychového nástroja?) Landgren je majstrom kantilény, jeho legáta v pomalých tempách sú úchvatné (frázovanie v Nature Boy je dokonale prispôsobené priestoru), až máte dojem, že všetko plynie úplne samovoľne a prirodzene. Nils Landgren je skutočne (ako to aj názov albumu prezrádza) „Nature Boy“. Album Nils Landgren Solo vyšiel vo vydavateľstve ACT Music a dostupný je napríklad tu.
Nórsky klavirista Jon Balke je od Landgrena o rok starší a tiež má za sebou množstvo pozoruhodných spoluprác. Na prahu dospelosti sa upísal legendárnemu kontrabasistovi Arildovi Andersenovi, brázdil pódiá so superskupinou Masqualero, aby následne viedol vlastné Magnetic North Orchestra, Oslo 13, Siwan či perkusívny etnosúbor Batagraf. Jeho posledný sólový projekt „Discourses“ (ECM) nadväzuje na starší (tiež nie celkom regulárny) klavírny recitál „Warp“ (ECM 2016). Opäť máme do činenia so sériou klavírnych impresií a útržkov, ktoré skôr naznačujú možnosti zvukového dizajnérstva. Balkeho spôsob je v tomto smere novátorský: uvedenú tému akoby „rozpúšťa“, aby ju následne ponúkal vo viacvrstvovej podobe originálnych „soundscapes“ v symbióze s pridanými ruchmi a zvukmi.
Pri zvukovo dokonalom zázname z legendárneho auditória Stelio Molo RSI vo švajčiarskom Lugane nie je celkom jasné, či zvukový processing pridával umelec dodatočne, alebo či bol súčasťou predvedenia. Balkeho nápady sú zväčša nosné, hoci som sa opakovane prichytil pri úvahách, či sú doplnkové ruchy a zvuky skutočne zmysluplnou pridanou hodnotou. Klavírny recitál so zvukovým processingom pôsobí ako promo o čosi lákavejšie, no nazdávam sa, že by to v Balkeho prípade fungovalo aj bez postprodukčných barličiek. Naopak, v istých momentoch sa umelec stáva akoby manipulátorom vlastných nápadov, ktoré „nasvecuje“ originálnym spôsobom. „Discourses“ nie sú prvoplánovým projektom na jedno počutie. Opakované posluchy však neustále prinášajú nové objavy a práve táto viacvrstvovosť láka k ďalším exkurziám.
Autor: Peter Motyčka
Recenzné CD poskytol slovenský distribútor DIVYD (Landgren / Balke)
