Bill Evans Band, Porgy & Bess, 13.7.2016
Americký saxofonista Bill Evans (1958), menovec už nežijúceho jazzového klaviristu, strávil viac než tri dekády hraním s takými osobnosťami ako Miles Davis, John McLaughlin (Mahavishnu Orchestra), ale aj so smooth jazzovými hráčmi ako Dave Grusin a Lee Ritenour. Nie vždy sa so svojim saxofónom naskytne len v jazzovom tábore, v minulosti strávil nejaký čas aj po boku Micka Jaggera, The Allman Brothers či Willieho Nelsona. Táto rôznorodosť sa preniesla i do pestrosti dvadsiatky jeho albumov.
Do Viedne prišiel namiešať s hviezdnou zostavou kokteil zo svojich starších i novších albumov. Pôvodne avizovaná formácia Evans & Stern Band sa však dostavila v nie úplnej zostave. Dôvodom bola absencia Mika Sterna, ktorému sa tri dni pred koncertom zadarilo zlomiť si obe ramená. Evans vo svojom príhovore všetkých ubezpečil, že Sternov úraz nebude mať trvalé následky, takže v budúcnosti sa môžeme tešiť aj na Mika Sterna. Rozhodnutie pokračovať v rozbehnutej šnúre bez Sterna padlo len niekoľko hodín pred viedenským koncertom. O záskok sa pohotovo postaral ďalší usion gitarista, skladateľ, producent a aranžér Dean Brown. Hoci má Brown svojom konte len päť sólo albumov, hrá profiesionálne už od svojich trinástich rokov a účinkoval s takými osobnosťami ako napríklad Marcus Miller, Joe Zawinul, či The Brecker Brothers. Ďalším členom Evansovej zostavy bol basgitarista Darryl Jones. Jones si spolu s Evansom a Sternom kedysi dávno odohrali svoje aj u Milesa Davisa. Jones potom od Milesa prestúpil ku Stingovi, s ktorým nahral slávne albumy The Dream of the Blue Turtle (1985) a Bring On the Night (1986). Odtiaľ bol už len krôčik k The Rolling Stones, kde začiatkom 90-tych rokov nahradil Billa Wymana. Za bicie Evansovej kapely sa usadil Dennis Chambers, ktorého netreba veľmi predstavovať. Na Slovensku sme mali viackrát možnosť vidieť ho za bicími Sternovej kapely.
Čo sa týmto pánom muzikantom podarilo ukuchtiť v natrieskanej Porgy? Deväťdesiat minút exkluzívnej fusion, ktorej základom bolo duo Evans/Brown, výdatne dopĺňané Darrylom Jonesom a Dennisom Chambersom. S výnimkou jednej skladby (Kings and Queens z Evansovho albumu Dragonfly) naservírovali v exkluzívnom balení osem inštrumentálnych kompozícií. Evans neustále striedal tenorsaxofón so sopránkou a klávesmi. Ako líder kapely sa postaral o najviac imporovizovaných sól.
Zvedavé pohľady sa hneď od začiatku upierali na Sternov záskok - Deana Browna, ktorý pre divákov zrejme nie je až tak známy, ako Mike Stern. Prvá skladba Dixi Hop mu poslúžila na rozohranie sa a získanie potrebnej suverenity, od druhej skladby Tit for Tat z Evansovho albumu Dragonfly už bolo publiku jasné, že nebude mať do činenia so žiadnym hráčom B-kategórie. Z tohto albumu odzneli dve skladby, vo funkovo-fusion aranžmáne. Pôvodný Evansov album načrel viac do sveta rocku , čomu dopomohol aj gitarista Steve Lukather. 
Brownov štýl hry sa od Sternovho dosť líši. Hoci je tiež vystavaný na melodických sólach, typických pre Sterna, Brownove sóla majú odlišnú farbu. Sternova je naozaj nenapodobiteľná. Samozrejme, Brown nie je Stern a jeho cieľom ani nebolo napodobňovaťho. Ako univerzálny hudobník nemal problém presvedčivo zahrať ani Evansove skladby funkové či bluesové skladby. Brown sa na rozdiel od Sterna radšej realizuje v nižšie položenom registri. V závere koncertu sa práve ten stal kritickým, keď chvíľami príliš rezonoval a splýval so zvukom Jonesovej basgitary.
Mojim favoritom bol basgitarista Darryl Jones. Možno aj preto, že práve hudba Stinga a The Rolling Stones kedysi dávno výrazne formovala môj hudobný vkus. Darryl nesklamal, predstavil sa ako veľmi solídna opora skupiny. Od čias, keď ako devätnásťročný hrával s Davisom, už utieklo veľa vody. V Porgy sa predstavil ako zrelý a univerzálny sideman. Jeho basové linky nepostrádali nápaditosť, melodickosť, groove a absolútnu presnosť. Publikum často očakáva od špičkových basistov aj štipku exhibície, nejaký ten slap, ideálne čo najviac slapu a exhibície. Darryl Jones to so slapovaním nejak zvlášť nepreháňal. Milovníkom wootenovských sólových exhibícií by to asi nestačilo, ale toto je úplne iné predstavenie. Jones svojim exkluzívnym sólom otvoril finále koncertu. Ako inak by mali Davisovi spoluhráči zakončiť koncert, než osvedčeným kusom od Milesa Davisa? Evansova nadupaná skupina spustila ako prídavok skladbu Jean Pierre, ktorú Evans so Sternom v roku 1981, ešte ako členovia Milesovej kapely, nahrali na Davisov album We Want Miles.
Evans postavil kapelu na rovnocenných prvoligových hráčoch. V tejto lige buď celá skupina tvorí kompaktný celok, alebo naopak, hráči majú tendenciu nekontrolovane ulietať do svojich sólových exhibícií. Nič také sa nekonalo, od začiatku až do konca sme boli svedkami prezentácie špičkovej fusion. Nabudúce možno aj s Mikom Sternom.
Setlist:
Dixie hop/Tit For Tat/Kings and Queens/Soul Bop/Blues/Cool Eddie/Let’s Pretend/Big Fun /
Prídavok: Jean Pierre (Miles Davis)
