Čože je to osemdesiatka, alebo fenomén Ivan Kelly Köhler

Počas víkendu sa v Žiline oslavovalo, pretože mnohí zdvíhali čaše na počesť osemdesiatych narodenín fenomenálneho fotografa, výtvarníka, grafika, galeristu a jazzového zanietenca Ivana Köhlera, ktorého umelecký svet pozná pod prezývkou Kelly. Pre tých, ktorým meno tejto vitálnej renesančnej osobnosti veľa nehovorí, doplním, že tento guru fotografie už od polovice 60. rokov minulého storočia neustále mapuje jazzové, kultúrne, a výnimočne aj politické dianie (príkladom sú jeho kultové, žiaľ štátnym aparátom zhabané, fotografie z augusta 1968 či z pohrebu Jána Palacha v januári 1969) doma i v zahraničí.

Značnú časť bohatého Kellyho archívu však tvorí dokumentácia ľudových fašiangových masiek, ako aj svetových či domácich jazzových osobností. S týmito témami sa spájajú aj Kellyho organizačné aktivity, keďže spolu s Igorom Wasserbergerom stojí za existenciou Slovenského jazzového festivalu v Žiline, za festivalom karnevalových masiek Carneval Slovakia a v posledných rokoch tiež za dramaturgiou žilinskej Galérie SOHO, kde poskytuje priestor domácim umelcom. Kellyho jazzové fotografie (napríklad legiend Louisa Armstronga, Milesa Davisa, Elly Fitzgerald, Dizzyho Gillespieho či Stana Getza) obdivujú priaznivci po celom svete, napríklad minulý rok v poľskej Varšave. V pláne ešte bola neuskutočnená výstava v Jeruzaleme, aktuálne pripravuje Kelly spolu s vydavateľstvom Hevhetia monografiu s výberom svojich najlepších jazzových fotografií. Nielen z tohto dôvodu som ho pri príležitosti jeho sviatku telefonicky oslovil: „Ďakujem Peterko, to sa každému ľahko hovorí, ale ja skutočne neviem…“, zakontroval Kelly moju gratuláciu, v ktorej som mu spieval upravený popevok z názvu tohto článku. A hoci tuším, že sa Kelly považuje za „forever young“ osobnosť (pred niekoľkými rokmi ho mierne naštvalo ocenenie mesta Žiliny za celoživotnú tvorbu, keďže on si podľa vlastných slov ešte len začínal plniť svoje plány…), moja nasledujúca otázka, ako sa cíti ako konečne 'zrelý človek', ho úplne vyviedla z miery.

„Zrelý asi nebudem nikdy, pretože zrelosť pre mňa znamená nesplniteľnú métu. Práve dávame s Emily (Kellyho dlhoročná pravá ruka) dohromady archív jazzových materiálov a zrelým by som sa cítil vo chvíli, keby po tom všetkom niekto skonštatoval: 'Ten ku*evník jeden sa vyzná aj v jazze!' Ja mám pritom problém identifikovať v rámci svojho archívu tých približne 8000 jazzových fotografií, z ktorých by som rád vybral nejakú stovku do pripravovanej monografie. A stále mám sen opäť vycestovať do New Yorku. Len to slovo 'zrelý' akosi neviem napasovať k svojej osobe, hoci mám pred sebou 250 mailových blahoželaní, na ktoré by sa patrilo odpovedať. V každom prípade si ma otázkou o 'zrelosti' prekvapil. Na svoju osobu som zachytil množstvo rôznorodých názorov, ale ani jednu v zmysle, že by som bol zrelý. Musím sa nad tým zamyslieť, hoci to nie je moja parketa. Skôr ostávam hanblivým, neskúseným, neatraktívnym – všeličo možné, len nie 'zrelým'. Ešte mi napadá, čo pred časom skonštatoval na moju adresu Peter Lipa po koncerte v Čičmanoch: vraj som manipulátorom európskej úrovne! Neviem, či je to pravda, no predstav si tú odvahu usporiadať v Čičmanoch jazzový koncert! Dokonca sme tam aj zasadili lipu: Peter Lipa má v Čičmanoch svoju vlastnú lipu...“

Na záver majstrových vyjadrení neostáva ako pripojiť slová jazzového historika a Köhlerovho supútnika Igora Wasserbergera, ktorý do katalógu k jednej z jeho výstav napísal: „Kellyho fotografické zábery sú nielen dokumentom toho 'čo všetko odniesol čas', ale aj pripomienkou emócií a citových rozpoložení, ktoré sme spolu s fotografom prežívali pri počúvaní hudby velikánov scény.“ Ďakujeme Kelly a tešíme sa na Tvoje ďalšie aktivity!

Autor: Peter Motyčka

Fotografie: Ivan „Kelly“ Köhler a Tibor Majerčík