Saxofonista, pedagóg a skladateľ Jaleel Shaw patrí k strednej generácii mainstreamových jazzových umelcov, ktorí pôsobia na newyorskej scéne. Po jeho debutovom albume "Perspective" z roku 2005, ktoré zožalo mnohé ocenenia od časopisov New York Times, Jazzwise Magazine a All About Jazz, sa dostáva do širokého povedomia. Následne spolupracuje s umelcami ako Roy Haynes, Pat Metheny, Chick Corea, Roy Hargrove a mnohí ďalší. V roku 2008 vydáva album "Optimism", na ktorom s ním hrajú jeho rovesníci, súčasné hviezdy - Lage Lund, Jonathan Blake, Robert Glasper, Joe Martin a Jeremy Pelt. Ako znie jeho hudba? Vystihuje ju skutočne názov "Optimism"?
Album "Optimism" patrí k moderným "klasikám", ktoré reflektovali štýl newyorského mainstreamového jazzu na prelome tisícročí. Ide o koncept, ktorý v sebe spája viaceré žánre a podžánre - straighahead jazz, modern mainstream, neo soul, modálny jazz a post-bop. Medzi otcov tohto zvuku patrí Robert Glasper, ktorý sa vyskytol aj na tejto "doske".
Na CD sa dokopy nachádza 11 skladieb, z ktorých iba jedna skladba je jazzovým štandardom. Všetky ostatné sú autorské témy lídra. Už úvodná "Flipside" jasne určuje smer, ktorým sa líder vydal. Ide o skvelú a dosť náročnú tému, ktorá v sebe logicky spája vyššie spomínané žánre.
Okrem intelektuálnej invenčnosti založenej na moderných intervalových postupoch v melódii a v harmónii, rytmickej modulácii, je aranžmán založený aj na mnohých spoločných "stop timeoch" kapely. Všetci hráči sa navzájom podporujú a hrajú fantasticky. Ide o absolútne špičky strednej generácie newyorskej scény, čo naplno dokázali aj na tomto CD. Hudobníci si výborne rozumejú, keďže vychádzajú zo spoločného štýlu. Kapela znie na celom albume organicky, čo je to najpodstatnejšie pre výslednú kvalitu hudby.
Jaleel Shaw si veľmi rýchlo vypracoval svojský jazyk a "spund". Ide o umelca, ktorý má jasnú (zvukovú) predstavu, ktorú podľa môjho názoru bezchybne zrealizoval do reality. Ako saxofonista vychádza z mainstreamového bopového jazyka Charlieho Parkera, Adderleyho, ale aj z wesrt coastového prístupu Leeho Konitza, modálneho prístupu Johna Coltranea, W. Shortera, Joea Hendersona, Kennyho Garretta a mnohích ďalších. V jeho štýle sú však počuteľní aj iní inštrumentalisti a koncepty, ktoré spôsobujú jeho nepredvídateľnosť, slobodu prejavu a invenciu.
Okrem vyššie spomínaných technických a remeselných záležitostí, ktoré je zaujímavé analyzovať aj u jeho spoluhráčov, je pre mňa najdôležitejší pocit, ktorý z tejto hudby vychádza. Ide o pocit radosti z hry, nepredvídateľnosti a aktívnej tvorby v reálnom čase. Toto je niečo, čo oddeľuje majstrov od vynikajúcich hráčov.
CD "Optimism" patrí k tomu najlepšiemu, čo bolo v danom období nahraté. Ak ste ho nepočuli, určite to napravte a potešte sa.
Dávid Oláh
