Keďže v súčasnosti čelíme pandémii koronavírusu, myslím, že je vhodné si spomenúť, že zhruba pred storočím, keď jazz vznikal, sa svet podobným spôsobom zmietal v pandémii chrípky. Čo ma ako hudobníka prirodzene priviedlo ku otázke - ako toto obdobie prežívali naši kolegovia spred 100 rokov, raní jazzmani? Keď si uvedomíme, že jeden tínedžer, ktorý sa v najbližších desaťročiach zaslúžil o zosobnenie a popularizáciu jazzu viac ako azda ktokoľvek iný v histórii, Louis Armstrong, sa na prelome rokov 1918-1919 nachádzal v jednom z amerických epicentier pandémie a rodisku jazzu - v meste New Orleans, mohlo by to fanúšikov jazzu viesť ku zamysleniu: Čo by sa stalo s priebehom jazzovej histórie, keby napríklad Louis Armstrong, ktorý sa v najbližších rokoch stal tvárou jazzu, podľahol vírusu Španielskej chrípky?
Podľa neworleánskeho archívu Historic New Orleans Collection zomrelo v New Orleans v čase od 8. septembra 1918 do 15. marca 1919 na Španielsku chrípku 3,362 ľudí, čo bolo v tej dobe zhruba 1% všetkých obyvateľov mesta a viac ako dvojnásobok miery úmrtí v ostatných častiach Spojených štátov. Iná analýza z Michiganskej univerzity uvádza, že "medzi októbrom 1918 a aprílom 1919 zažilo mesto ohromujúcich 54,089 prípadov chrípky. Z nich zomrelo 3,489 osôb - čo predstavovalo mieru úmrtnosti vo výške 6,5% a 734 úmrtí na 100,000 obyvateľov. Iba Pittsburgh (806) a Filadelphia (748) - dve mestá s najhorším priebehom epidémie v krajine - mali vyššiu mieru úmrtnosti."
Louis Armstrong mal v tejto dobe 17 rokov a žil v priamo v meste New Orleans. V tejto dobe už aktívne hrával na trúbku v miestnych kapelách a na riečnych lodiach a zarábal si tak na živobytie. Španielska chrípka sa ho priamo dotkla, ako spomína vo svojej autobiografii Satchmo: My Life In New Orleans: "Kedže každý v mojom okolí trpel chrípkou, musel som zarábať pre celú rodinu a zároveň sa hrať na rodinného doktora, ako aj doktora pre všetkých mojich priateľov v susedstve. Ak to môžem povedať - myslím, že som ich celkom dobre vyliečil."
Takže Armstrong sa nielenže nachádzal v jednom z epicentier pandémie Španielskej chrípky, ale dokonca jej bol aj priamo vystavený, keď sa staral o svojich blízkych, dňom i nocou. Keby mal to neštastie, že by ho choroba usmrtila, tento svet by pravdepodobne nikdy nezažil jazz, ako ho poznáme. Hoci pravá "neworleánska hudba" (ako domáci tento nový štýl nazývali predtým, ako sa na verejnosti udomácnil termín "jazz") už v čase pandémie minulého storočia existovala, Armstrong zohral v 20. rokoch kľúčovú rolu v jej rozvoji, rozšírení do ďalších častí Ameriky a upevnení štatútu ako významného hudobného štýlu.
Medzi prvých "jazzmanov" sa radil kornetista Buddy Bolden, ktorý sa narodil v New Orleans v roku 1877 a zomrel v roku 1931 v relatívnej v tichosti a po viac ako dvoch desaťročiach v blázinci. Bol vraj prvým, kto mesto New Orleans dobyli bezkonkurenčným a vzrušujúcim zvukom novej hudby. No keďže neexistuje nijaká nahrávka jeho hry, jeho prínos sa ďalej šíril len ustnym podaním, nie skutočným zvukom jeho hry. Ďalším z raných revolucionárov bol klavirista Jelly Roll Morton, ktorý svojou hrou v miestnych nevestincoch, salónoch a počas promenád nový zvuk šíril po celom meste. Jeho skladba Jelly Roll Blues bola v roku 1915 prepísaná do klasického notového zápisu a dosatla sa tak do celého sveta. Mortonove nahrávky s jeho kapelou Red Hot Peppers z Chicaga, New Yorku a New Jersey, ktoré vznikli v rokoch 1926-1930, predstavili novú harmóniu a sofistikovanosť neworleánskej hudby.
No bol to práve Louis Armstrong, ktorý sa v roku 1922 presťahoval do Chicaga a tu dosiahol tri veci, ktoré sa dovtedy súbežne nikomu nepodarili - stal sa najväčšou jazzovou hviezdou tejto doby, najlepším trubkárom tohto štýlu a architektom tak významných a geniálne skonštruovaných sól, že ich až dodnes študuje, analyzuje a vstrebáva do svojej hry nespočetné množstvo hudobníkov. Nahrávky, ktoré Armstrong zaznamenal so svojimi zoskupeniami Hot Five a Hot Seven počas 20. rokov sa stali senzáciou vďaka trubkárovmu brilantnému tónu, virtuozite a stratosférickým vysokým tónom, ktoré pomohli etablovať Chicago ako jazzové mesto a predstavujú začiatok Armstrongovej nekonečnej slávy.
Hoci podľa niektorých už Armstrong svoje hudobné výkony z 20. rokov nikdy neprekonal, v najbližších desaťročiach dokázal dosiahnuť štatút popovej hviezdy, takej významnej, že ho doteraz nijaký jazzový spevák-inštrumentalista neprekonal. Jeho vystúpenia v hollywoodskych filmoch ako napríklad "High Society" (1956), "Paris Blues" (1961), "Hello, Dolly!" (1969) sa zapísali do dejín a rovnako sa zapísala do histórie aj jeho prezývka "Satchmo" (skratka pre "satchel mouth", teda vo voľnom preklade veľké ústa). Armstrong vystupoval po celom svete až do jeho smrti v roku 1971, kedy zomrel vo veku 69 rokov. V tomto čase už jeho hudbu poznali počúvali a študovali milióny poslucháčov a hudobníkov celého sveta.
Čo by sa teda stalo, keby Louis Armstrong nemal také štastie a pandémiu Španielskej chrípky z rokov 1918-19 by neprežil? Ktorý hudobník by mohol masovej verejnosti ponúknuť porovnateľnú kombináciu charizmatickej osobnosti, bezprecedentného technického majstrovstva, jedinečného zvuku a improvizačnej geniality? Ktorý trubkár by nahral inovatívne sóla porovnateľnej invencie a poskytol tak hudobný základ pre svojich nasledovníkov - v tomto prípade Roya Eldridgea, Dizzyho Gillespieho, Milesa Davisa a ďalších?
Odpoveď je - pravdepodobne nikto. Bez Armstronga by jazz stratil osobnosť, ktorá vytvorila štandard pre všetkých, ktorí prišli po nej a ktorá tento umelecký štýl preslávila po celom svete. Čo ma núti sa zamyslieť - cez všetky tie úmrtia, ktoré súčasná pandémia prináša, koľko géniov a vizionárov ďalšieho vývoja jazzu medzi nimi stratíme?
Zdroj: nola.com
Autor: Martin Uherek
Foto: The Times-Picayune archive
