Zhrňme si v niekoľkých vetách jednu z najhorúcejších celo-spoločenských debát 21. storočia. Počítače, stroje a umelá inteligencia sú čoraz výkonnejšie, dokážu riešiť čoraz komplexnejšie úlohy a je len otázkou času, kedy budú schopné úplnej sebareflexie a sebarozvoja bez pomoci človeka. Už nejaký ten rok vedia pracovať so zákonmi, šoférovať auto, či hrať šach. Inými slovami nahrádzajú jednu ľudskú činnosť za druhou a onedlho do narastajúceho zoznamu zrejme pribudne aj jedna z tých najposvätnejších, umenie.
Firma Sony už niekoľko rokov pracuje na umelej inteligencií, ktorá má byť schopná samostatne komponovať hudbu. Jej základný princíp sa nezdá byť ničím výnimočný. Počítač má k dispozícií rozsiahlu databázu hudby umelcov, ktorej prvky podrobne analyzuje. Získané informácie následne pretvára a kombinuje novými spôsobmi a "komponuje" tak nové skladby, napríklad na štýl jazzových velikánov Billa Evansa, či Charlieho Parkera. Väčšina pokusov však až do nedávna nedosahovala kvality ich ľudskej predlohy. Vznikali skladby chladné a trochu nezmyselné, ostatne také, aké by sme od počítača čakali. Boli to skôr iba akési sofistikované kombinatorické experimenty na tému hudba. Až doteraz.
Výskumné laboratória Sony CSL začiatkom jesene predstavili prvý skutočne plnohodnotný umelecký výtvor svojej umele(cke)j inteligencie "FlowMachines". Jej novou kompozíciou je popová skladba s názvom "Daddy's Car" v štýle The Beatles, ktorú otextoval a produkoval francúzsky skladateľ Benoît Carré. Na rozdiel od predošlých bezduchých a krikľavo umelých skladieb vytvorených počítačom je však táto... celkom dobrá (veď posúďte sami).
A tak sa z internetových vôd začína ozývať výrok "Odzvonilo umelcom?" Skutočne, pokrok je nezastaviteľný a ak bude tento trend pokračovať či, ako to už býva v oblasti technológií zvykom, geometrickým radom zrýchľovať, je len otázkou času, kedy budú počítače schopné komponovať rozsiahle symfónie, ohurujúco improvizovať, či roztancovať davy (posledné menované už v zásade ani nie je hudbou budúcnosti). Ich skladby budú ľudí nadchýnať, rozplačú ich alebo rozosmejú, vyvolajú v nich skutočné emócie. Budú plné invencie, originality, remeselnej dokonalosti, budú posúvať hranice možností existujúcich žánrov a vytvárať žánre nové. Budú poznať všetku doposiaľ zaznamenanú hudbu sveta, od Beethovena cez Milesa Davisa až po posledné garážové demo stratené kdesi v hlbinách internetu. Všetko toto poznanie budú kontinuálne analyzovať a vyhodnocovať a neustále tak zlepšovať svoje nekonečne komplexné skladateľské algorytmy. To všetko v zlomku sekundy, bez nároku na honorár.
Čo nás teda, úbohých umelcov, zachráni?
Pokračovanie nabudúce...
Zdroj: TheAtlantic.com
