Andrej Šeban nepotrebuje dlhú introdukciu. Gitarista, spevák, skladateľ, multi- inštrumentalista, „samotár“ slovenskej hudobnej scény, človek známy svojim ostrým jazykom a železnými názormi. Šebanove koncerty boli v predchádzajúcich rokoch skôr raritou. Svoje one-man shows vypĺňal hrami s looperom a syntetizátorom či zvukovými experimentmi s nemocničným zariadením, kde tu sa vyskytol v ojedinelom jednorazovom projekte (Chill pill).
O to prekvapivejšia teda bola správa, že Šeban dal dokopy kompletnú kapelu a vyrazil na celoslovenské turné. Nuž a 15. novembra táto kapela zavítala i do Bratislavy, do DK Zrkadlový háj. Po maestrovom boku sa predstavili mladí, relatívne neznámi muzikanti v zložení Daniel Špiner (klávesy), Peter Rusňák (basgitara) a Michal Fedor (bicie). Očakávania boli vysoké. Poďme sa teda pozrieť, ako sa s nimi Šeban popasoval.
Vyše dva a pol hodinový set len ťažko možno označiť ako bežný hudobný koncert. Šeban bol vždy veľmi vynaliezavým jedincom ako po stránke muzikantskej, tak i po stránke dramaturgickej. Vystúpenie bolo situované do plynulého hudobného happeningu, neformálnej kombinácie hudby a divadla. V repertoári sa objavili predovšetkým autorove „post-ursínyovské“ šansóny z albumov Bezvetrie a Časozber. Z formovo jednoduchých piesní ako Pomaly si navykáme, Bude ako nebolo, Ticho, Sloboda či Bezvetrie však vznikli prepracované diela s rozsiahlymi inštrumentálnymi (najmä gitarovými) pasážami. Šeban jasne deklaroval, že žiadna demokracia sa v kapele nekoná a v sólových úsekoch do sýtosti uľavil svojej technike, špecifickému výrazu i citu pre improvizáciu. Čo sa žánrových škatuliek týka, prešli sme od groteskného hard-rocku, cez blues, world music až k meditatívnemu minimalizmu. Okrem muzikantskej stránky treba spomenúť, že jednotlivé skladby boli popretkávané Šebanovými rozprávačskými výstupmi. Z predstavovania kapely či vtipných príbehov zo života sa tak stali plnohodnotné kusy dramaturgie dávajúce vystúpeniu charizmatický nádych hudobného divadla. No a hádam by to ani nebol Šeban, keby v závere koncertu neprišlo i na looper a improvizovanú kompozíciu zo zvukov klaksónu a lepiacej pásky. V prídavku sa ešte riadna dávka paródie a cynizmu stihla ujsť Waldemarovi Matuškovi, Karolovi Duchoňovi i Elánu, aby následne koncert uzavrela demikátovka „Ja som bača veľmo starý“.
Celkové hodnotenie? Azda jediným slabším bodom koncertu bolo zaradenie klávesového a bubeníckeho sóla do dvoch osobitných čísel. Výstupy hoc technicky i hudobne efektné, nie úplne zapadli do celkového konceptu a mierne narušili dovtedajšiu plynulosť predstavenia.
Napriek tomu však možno vytiahnuť veľmi vysoké známky. Šeban dokázal, že na slovenskej scéne má osobitné kritéria. Za veľké plus považujem autorovu ochotu znova vstúpiť do ansámblového kolotoča. Výsledok bol opäť raz invenčný, šokujúci, vtipný, no i hudobne bohatý a príťažlivý. Ostáva nám teda len „tŕpnuť“, čo Andrej Šeban vymyslí nabudúce.
Miroslav Bachura
Foto: Ivan Zubaľ
