Legendárny klavirista a skladateľ na sklonku roka obohatil svoju diskografiu vskutku jedinečným počinom. Na dvojalbume s názvom No End sa Keith Jarrett predstavuje v diametrálne odlišných polohách, na aké sú fanúšikovia zvyknutí.
Hudba, s ktorou vyrukoval Keith Jarrett na novej doske, vznikla v domácom štúdiu už v roku 1986. Na albume nájdete dokopy 20 skladieb, všetky pomenované jednoducho rímskymi číslami. Jarrett však tento krát neudivuje skvelou klavírnou hrou, na No End sa totiž predstavuje ako multiinštrumentalista – všetky party na albume nahral sám, či už gitarové, basové alebo perkusívne. No End je teda akousi freejazzovou skicou Jarrettových hudobných nápadov.
„Počas dní, kedy vznikla táto hudba sa jednoducho v mojej hudobnej kariére dialo niečo, čo sa už nikdy neopakovalo, ani sa opakovať nebude. Na tomto albume sa nenachádza žiaden premyslený zámer či kompozícia v tradičnom slova zmysle. Všetko sú to len pocitové veci, rytmické patterny, basové linky, melódie. Nič z toho som nikdy nezapísal do nôt,“ komentuje príbeh vzniku albumu sám Jarrett a pokračuje: „Hrám tam veľa na bicie. V tom čase som mal pri sebe stále nejaké perkusie. Vždy ma totiž fascinovali hudobné nástroje, ktoré hrajú priamo pri dotyku, nie vďaka mechanizmu niekde medzi. Popravde, nedá sa povedať, že by som mal klavír niekedy tak rád, ako mám bicie alebo gitaru.“
No End zrejme nebude ľahkým jazzovým počúvaním k vianočnému kaprovi. Ide však o jedinečný album, v ktorom sa Keith Jarrett prejavuje ako nádžánrový a neobmedzený umelec.
Miro Bachura
