Sonny Rollins sa v 50. rokoch stal spolu s Johnom Coltranom stal jedným z dvoch najvyhľadávanejších a najuznávanejších tenorsaxofonistov na scéne. V roku 1959 však prišiel zlom a Sonny náhle zmizol zo scény. Nikto nevedel, čo sa s ním stalo a kde je, až o pár rokov neskôr náhodou jeden policajt pri rutinnej obchôdzke začul nad sebou zvuk saxofónu, pozrel sa hore a uvidel Rollinsa cvičiť na vrchole mosta Williamsburg Bridge. Tým momentom sa z obyčajnej kopy kovu ťahajúcej sa ponad rieku East River stalo ikonické miesto. Jeden miestny konzultant sa teraz rozhodol zájsť ešte ďalej a na mesto podal žiadosť o premenovanie mostu na Most Sonnyho Rollinsa.
Počas rokov 1953 - 1959 vydal Sonny Rollins obdivuhodných 21 albumov. Hudba sa z neho doslova rinula ako rieka pri záplavách. Keď v marci 1959 ukončil európske turné so svojim pianoless triom, bol na absolútnom vrchole svojej dovtedajšej kariéry. Napriek tomu v ňom v posledných rokoch potichu rástla akási vyčerpanosť, nespokojnosť so svojou hudbou, kultúrou degradácie, s ktorou sa stále ako černoch stretával. S klubmi plnými alkoholu a drôg, ktorých sa po období svojich závislostí na začiatku 50. rokov vzdal. A tak urobil niečo, čo zarazilo zrejme každého na jazzovej scéne - prestal vystupovať a prakticky zmizol.
Mnohí si mysleli, že nastal koniec Rollinsovej kariéry, no on mal iné plány - chcel cvičiť na saxofóne, zdokonaľovať sa, nájsť v sebe novú hudbu, niečo, čím by oslovil neustále sa meniaci svet. Problémom v jeho cvičení však bolo miesto, spolu so svojou ženou Lucille žili v malom apartmáne na ulici Grand Street a medzi susedmi bola aj žena s mladým dieťaťom, ktoré Sonny nechcel svojou hrou rušiť. Každý deň od leta 1959 až do konca roku 1961 preto chodil na vrchol mosta Williamsburg Bridge, vzdialeného len niekoľko sto metrov od jeho domu, aby tu cvičil v súkromí, popri zvuku metra, vlakov a dole kráčajúcich lodí.
Možno by na moste ostal cvičiť naveky, no v priebehu roku 1961 radový policajt pri rutinnej obchôdzke začul zvuk saxofónu, zdvihol zrak a v diaľke na vrchole Williamsburgského mosta uvidel siluetu so saxofónom. Premohla ho zvedavosť a keď vystúpil na vrch mosta, našiel tam hrať Sonnyho. Príbeh o osamelom saxofonistovi sa postupne rozšíril na verejnosti, začali ho navštevovať fanúšikovia a Rollins pochopil, že čas jeho samoty skončil a mal by sa vrátiť na scénu. Nenechal na seba dlho čakať, dal dokopy novú kapelu s Jimom Hallom na gitare, Bobom Cranshawom na kontrabase a Benom Rileym na bicích a začiatkom roku 1962 nahral a vydal svoj známy album "The Bridge".
Tento príbeh patrí medzi notoricky známe anekdoty o jazzmanoch a pravdepodobne mnoho ľudí napadlo, že by bolo trefné keby most, na ktorom Rollins takmer dva roky cvičil až 16 hodín denne, niesol jeho meno. Reálne kontúry však táto idea získala až v momente, keď manažérsky konzultant Jeff Caltabiano požiadal mesto New York City, aby most skutočne po saxofonistovi pomenovali. Caltabiano sa sem v roku 2004 presťahoval z Los Angeles a v súčasnosti okrem iného organizuje tematické jazzové prehliadky pre turistov. Keď minulé leto uvidel na Instagrame jedného z užívateľov fotku Williamsburgského mosta s komentárom "Aj tak je to pre mňa Rollinsov most", rozhodol sa osloviť mestské zastupiteľstvo so svojim nápadom. Ako minimum požaduje umiestniť ku mostu pamätnú tabuľu, no verí, že sa mu podarí dosiahnuť viac.
Caltiabiano sa v súčasnosti pokúša osloviť samotného Sonnyho Rollinsa, aby získal jeho podporu a zároveň sa dozvedel čo najviac o samotnom období, keď saxofonista na moste cvičil. Konkrétne mu poslal list do P.O. Boxu, ktorý vraj Rollins čas od času navštívi. Snáď sa mu podarí zistiť viac - nám zatiaľ ostáva len čakať.
Zdroj: newyorker.com
Autor: Martin Uherek
Foto: GAURAB THAKALI
